Tajemné tunely pod Zemí. Skutečný příběh, ze kterého mrazí...

Napsal Svět kolem nás dne . Kategorie Záhady Počet zobrazení:: 9633

Zaujímavé postrehy z návštevy tajomných tunelov opísal Georgij Sidorov v knihe „Сияние Высшних Богов и крамешники“. „Po rýchlych raňajkách sme zapriahli jelene, naskákali na sane a pustili sa po miernom svahu. Po tridsiatich minútach sa úplne rozvidnelo a uvidel som nízke kopce, ku ktorým sme sa blížili.

-Tak, sme v cieli.- ukázal na kopce. -Ešte trochu bližšie a pustíme jelene.-

To znamenalo, že tu nebudeme deň alebo dva, ale oveľa dlhšie. Po troch, štyroch kilometroch Svetozár zastavil sane, kývol na vyčnievajúci balvan a povedal:

-Pozri, pokiaľ na svahoch kopcov stoja také kamene, zapamätaj si tvar kameňa, je to veľmi dôležité, to znamená, že je tu vchod do podzemného sveta. Kameň je prakticky sám, iné kamene sú od neho vzdialené dvesto, alebo viac krokov. To je tiež znamenie.– ukázal rukou na kamene ležiace v diaľke. –Poď, odviaž jeleňov, ja zatiaľ odkopem dosku zakrývajúcu vchod do studne.-

Keď som sa vrátil, vstup do podzemného sveta bol už otvorený. Ploská kamenná doska pripomínajúca veľký štít bola odtiahnutá a pod ňou boli viditeľné sivé čadičové schody.

-Prosím!- ukázal na nich strážca. -Ja pôjdem prvý a ty za mnou.-

-A čo svetlo?- spýtal som sa.

-Pozri, čo mám!– vytiahol baterku. –Bez svetla musíme prejsť päťsto metrov, nie viac. Ďalej je všetko osvetlené.-

Nepýtal som sa čím, jednoducho som mlčky nasledoval Svetozára. Strážca s ruksakom na pleciach išiel prvý a osvetľoval cestu svojou baterkou. Ja som nezaostával a krok za krokom som ho nasledoval. Schody prudko klesali nadol a okolo bolo také tiesnivé ticho, až sa zdalo, že je počuť tlkot našich sŕdc.

Na chvíľu som odtrhol pohľad od schodov a pozrel som na steny tunela. Bol som prekvapený, boli pokryté niečím hladkým a lesklým, podobným sklu.

-Čo je to?– dotkol som sa rukou zvláštneho povrchu.

-Obsidián.- obrátil sa ku mne Svetozár. –Niekedy veľmi dávno galériu prepálili laserom. Vidíš steny? Sú okrúhle. To je to, čo zostalo z roztopeného čadiča. Látka podobná sklu.-

Keď sme prešli ešte niekoľko stoviek krokov, objavilo sa pred nami slabé svetlo.

-Vidíš?– ukázal strážca. –To je galéria, alebo prekop, je úplne osvetlená.-

-Čím?– nevydržal som.

-Čoskoro uvidíš.– záhadne sa na mňa pozrel Svetozár. –Iba ťa prosím, ničomu sa nediv. Pre teba sa začala rozprávka a ty si teraz rozprávkový hrdina.

Keď sme vošli do galérie, uvidel som na strope vytiahnutú vo forme kvapky sklenenú lampu, v ktorej niečo žiarivo svietilo. Lampa visela na strope vo výške približne tri a pol metra. Za touto podivnou lampou vo vzdialenosti desať krokov svietila ešte jedna taká lampa, za ňou druhá, tretia, štvrtá, a tak ďalej po celej galérii. Vďaka týmto úžasným svetlám bola galéria úplne osvetlená. S otvorenými ústami som pozeral na tento ohromujúci obraz a nemohol som pochopiť, kde to som.

-Prečo k lampám nevedú káble?– ukázal som na strop.

-A načo?– usmial sa volchv. –Svieti v nich plazma. Energia pochádza z éteru a jeho je okolo od nevidím do nevidím!-

-Ako sa tam dostáva? Nevidieť žiadne prístroje!-

-Ani neuvidíš, pretože celá konštrukcia je dutá. Z vyššej dimenzie prúdi energia éteru do našej. Odtiaľ pochádza aj žiarivé osvetlenie.-

-Aj tak je to pre mňa stále záhada.- povedal som.

-Časom na to prídeš. Ja som tiež zo začiatku oči vyvaľoval. Poďme, musíme ísť!-

Išli sme spolu po hladkej podlahe galérie. Po desiatich minútach som cítil, že som sa nielen zahrial, ale je mi horúco.

-Bojíš sa, že sa upečieš?– pozrel na moju rozpálenú tvár Svetozár. –Mne je tiež horúco, preto navrhujem odložiť tu vrchné oblečenie a ísť naľahko.

- Po týchto slovách si volchv rozviazal kožuch a položil ho na dlážku, ja som urobil to isté.

-Naozaj tu je teplo!– zdvihol som dlaň. -Žeby lampy hriali?-

-Jednoducho sme prešli pod horu. To je prirodzené teplo našej matky Zeme. Poďme, už nás čakajú! Nie je dobré prísť neskoro!– naliehavo povedal Svetozár.

-Kto?– vyvalil som na neho oči. –Snáď nie Minotaur? To je presne miesto pre neho!-

-Minotaur?– zasmial sa volchv. –Počuješ Dadonyč, teba Minotaurom nazval!

- V tej chvíli doslova zo steny vyšiel niekto v bielom. Pri pohľade na neho som cúvol. Pozerali na mňa oči Čerdynceva.

-Povedal som ti, že sa čoskoro stretneme.– položil svoju žilnatú ruku na moje plece. –A ty si pochyboval…-

-Ale ako?– bol som zmätený. –Ako je to možné?-

-Ako vidíš!– ukázal na Dadonyča Svetozár. –Hovoril som ti, že u nášho deda je schovaná v snehu stupa (lietajúce zariadenie Baby Jagy).

-Nevymýšľaj!– prerušil ho starec. –Nijaká stupa. Jednoducho, veľa toho nevieš, kamarát. Ale to je možné napraviť. Takých dvesto rokov a možno skôr a naučíš sa moje chytráctva.

-O dvesto rokov!!– podlomili sa mi nohy.

-Čo, nepáči sa ti? To je normálna doba.

-U vás je všetko jednoduché! A v skutočnosti je tu celá časová priepasť!-

-Nerozumiem ti.– odstúpil odo mňa Dadonyč. –Ty nechceš žiť?-

-Alebo ti je dvesto rokov málo?– zastal sa svojho priateľa Svetozár.

-Žiť chcem, aj pár stoviek rokov. Jednoducho mi do hlavy nejdú tieto vaše fókusy.-

Pri mojich posledných slovách sa Čeredyncev zamračil.

-Tak nehovor! Nie sme z cirkusu, pred tebou stoja dvaja strážci, zmätenec!– zakričal Dadonyč. –Ihneď na kolená! Inak ťa premením na žabu a budeš tu desať rokov kvákať, vítať nás tu a sprevádzať!-

Nechápal som, čo sa robí a bol z toho zmätený. Dadonyč vyzeral celkom vážny, ale čo je to za zvláštna žiadosť?

-Ja za neho padnem na kolená, ó Veľký?– povedal Svetozár a spustil oči a zložil ruky na hruď. –On je taký divoký a temný, že nerozumie s kým ma do činenia?-

Dadonyč klesal na kolená.

-Pozri na jeho tvár!– náhle na mňa ukázal Čerdyncev. –On mi naozaj uveril.– smiech sa rozľahol po galérii.-

Teraz som sa už smial aj ja.

-Povtipkovali sme si a stačí!– upokojil nás Čerdyncev. –Dúfam, že si ukázal Beloslavovi zrúcaniny.-

-Dokonca aj na najbližšej pyramíde sme boli. Na svahu, kde sa kedysi nachádzalo observatórium.– usmial sa Svetozár.

-No výborne! Teraz je čas ukázať nášmu budúcemu pomocníkovi ešte niečo. Poďme!-

Starec rezko kráčal po galérii. Po niekoľkých minútach a niekoľkých križovatkách nás priviedol k masívnym bronzovým dverám.

-Otváraj!– Ukázal starec na zatvorené dvere a pozrel sa na Svetozára.

Svetozár natiahol ruku a dvere sa začali pomaly otvárať. Keď sa otvorili, vošli sme do obrovskej miestnosti osvetlenej lampami.

-Čo je to? Kde sme sa to dostali?– nechápal som.

-Pozri sa pozorne.– Svetozár ukázal na podlahu sály.

Bol som ohromený. Predo mnou ležala vyrezaná z rôznych nerastov a minerálov obrovská mapa Zeme. Boli na nej aj oceány a moria, všetko tam bolo! Pri pohľade na takú krásu som sa chytil za hlavu. Vedomie odmietalo uveriť.“

Zdroj: 1

Komentáře:

Webový portál Svethostingu.info ukládá soubory cookies, které pomáhají k jeho správnému fungování. Využíváním našich služeb s jejich používáním souhlasíte.